RÍMSKOKATOLÍCKA CIRKEV OPATOVCE NAD NITROU


Farnosť sv. Michala, archanjela

Katolícky pohreb

Pohreb patrí medzi tzv. sväteniny (sacramentalia), čiže posvätné znamenia ustanovené Cirkvou, ktoré pripravujú veriacich na prijatie milosti a posväcujú rôzne okolnosti života (KKC 1667). Katolícky pohreb nie je sviatosťou, ale je liturgickým slávením, v ktorom Cirkev sprevádza zosnulého modlitbou, odovzdáva ho Bohu a prináša útechu smútiacim.

Význam pohrebu:

Pohreb je výrazom viery v zmŕtvychvstanie tela a večný život. Už od začiatkov kresťanstva sa veriaci zhromažďovali, aby sa modlili za svojich mŕtvych, slávili Eucharistiu a ukladali ich telá k odpočinku s nádejou na druhý príchod Krista. Katechizmus hovorí: „Kresťanský pohreb je liturgické slávenie Cirkvi. Jeho cieľom je, aby spoločenstvo veriacich, najmä rodina zosnulého, vyjadrilo svoju vieru a nádej na večný život a modlilo sa, aby zomrelému bol odpustený hriech a prijal ho Pán do svojho kráľovstva" (KKC 1680 – 1690).

Účinky a duchovný úžitok:

Aj keď pohreb sám o sebe neudeľuje sviatostnú milosť, prináša viaceré dary:

  • Modlitba za zosnulého – Cirkev prosí, aby Pán očistil jeho dušu a prijal ju medzi vyvolených.
  • Útecha pre pozostalých – liturgia pohrebu posilňuje vieru príbuzných a priateľov, ktorí smútia, a pripomína im kresťanskú nádej.
  • Svedectvo viery – pohreb je vyznaním, že smrť nemá posledné slovo, lebo Kristus premohol smrť a otvoril bránu večného života.

Formy pohrebu:

Podľa liturgických kníh môže mať kresťanský pohreb viacero podôb:

1. Pohrebná svätá omša (requiem) – najplnšie vyjadrenie viery a prosby za zosnulého, kde sa obeta Krista na kríži prináša za jeho dušu.

2. Obrad bez omše – najmä tam, kde nie je kňaz alebo podľa okolností rodiny.

3. Obrad pri hrobe alebo pri uložení urny – záverečná časť, keď sa telo alebo popol zosnulého odovzdáva zemi s modlitbou a požehnaním.

Prečo pristupovať k pohrebu?

Pohreb nie je len spoločenský zvyk, ale úkon viery a lásky. Veriaci pristupujú k pohrebu, aby prejavili úctu k telu zosnulého, ktoré bolo chrámom Ducha Svätého (porov. 1 Kor 6,19), odovzdali ho do Božích rúk v nádeji na zmŕtvychvstanie, modlili sa za jeho dušu, aby sa očistila a vošla do večnej radosti, posilnili seba samých v kresťanskej nádeji a spoločenstve Cirkvi.

Kresťanský pohreb je liturgiou prechodu – z pozemského života do večnosti. Je to chvíľa smútku, ale ešte viac chvíľa viery a nádeje. Cirkev týmto obradom hovorí: smrť nie je koniec, ale začiatok nového života v Kristovi. Preto je pohreb nielen prosbou za zosnulého, ale aj povzbudením pre živých, aby „nezarmucovali sa ako tí, čo nemajú nádej" (1 Sol 4,13).

Ak zvažujete kremáciu:

Cirkev (navzdory rozšírenému mylnému vedomiu) neodsudzuje prax kremácie, avšak nariaďuje, aby sa i popol zo zosnulého riadne pochoval. Kongregácia pre náuku viery vydala inštrukciu, v ktorej vysvetľuje toto nariadenie a zakazuje veriacim ponechávať si popol zo zosnulého v domácnostiach, či iných miestach, alebo ho rozsýpať. Tým pozostalým, ktorí by mali takýto úmysel, má kňaz odmietnuť katolícky pohreb.